Rozhovor troch ľudí z troch generácií v jednej rodine. Cestoval otecko so svojou dcérou aj so svojou mamou, čiže babkou. Rozhovor začal takto: „Povedz babke akú opicu si dnes videla v telke.“ Babka: „Akú opicu si videla?“ Dieťa neodpovedá, lebo našťastie ešte nerozumie. Zato otecko ešte má čo k tomu povedať: „Však Dedeho v reklame.“ Babka sa začuduje. „To je opica?“ a na to jej syn: „Nech sa malá od malička naučí robiť rozdiel medzi človekom a opicou?!“ Babka stratila slová....
Mám tri otázky:
Za 1.: je možné myslenie takéhoto človeka ešte zmeniť?
Za 2.: čo vyrastie z tohto troj alebo štvorročného dievčatka?
A posledná, čo urobiť v takejto situácií? Zastarať sa, alebo si dať sluchátka do uší a tváriť sa, že nás sa to netýka.
Pracujem s cudzincami a máme ich práve 9 v našej organizácií. Máme aj Brazílčana, ktorý je na naše pomery tmavší a tiež sa mu už stalo, že naňho pľuli a kričali, že je čierna opica a má sa vrátiť do džungle.
A potom moja brazílska kamarátka, ktorá žila istého času na Slovensku. Vždy mala problémy v obchode, kde ju predavačky považovali za cigánku a sledovali ju, aby nič neukradla. Keby aj bola cigánka, majú nato právo?
Žila som v Anglicku a aj v Brazílií, kde sa to rôznymi kultúrami len tak hmýri. O Brazílií sa hovorí, ako o krajine pre nás nebezpečnej. Aj napriek tomu, že nás často upozorňovali na isté miesta kde by sme nemali ísť, lebo sme príliš biele a boli by sme tam dobrým cieľom, nikdy som sa v tejto krajine nebezpečne necítila. No moji brazílski kamaráti každý deň vychádzajú do slovenských ulíc so strachom a to nežartujem.
Napadá má ešte jedna otázka. Je to vôbec možné zmeniť? Nie len na Slovensku, ale celkovo vo svete. Ako sme prišli nato, že biela je dobrá? Netrúfam si odpovedať a tak vám len želám aj s Dedem bukekela Vianoce.